Reintegráciou za novými možnosťami

Je 5 hodín ráno a hlavné mesto Phnom Penh sa pomaly prebúdza do nového dňa. Inak  preplnené ulice sú teraz neštandartne prázdne. Na chvíľu patria tým najaktívnejším, ktorí pri východe slnka využívajú príjemný ranný vánok na behanie a aerobic. Naša posádka vyráža do terénu.

Cieľom je navštíviť rodiny našich detí a preveriť možnosti reintegrácie. V niektorých prípadoch to znamená zistiť, ako sa rodine darí, čo sa u nich zmenilo odkedy dieťa začalo žiť v HOFe a zistiť, či sa im podarilo zlepšiť svoju situáciu natoľko, aby boli schopní sa o dieťa postarať. V iných prípadoch je to komplikovanejšie a prakticky to znamená, že rodinu musíme najprv vypátrať.

Dnešnou úlohou je nájsť, či niekto zo Sokkeovej rodiny ešte žije. Vieme len to, že ho potom, ako mu zomrela mama, ako 8 mesačného priniesli do miestneho sirotinca, odkiaľ ako 5ročný prišiel k nám do HOFu. Vydávame sa preto do väčšieho mestečka vzdialeného asi 5hodín cesty na sever od Phnom Penhu, kde sa nachádza tento sirotinec. V archíve nachádzame meno Sokkeovho otca a názov dediny, odkiaľ pochádza.

Prvá výzva je najprv samotnú dedinu nájsť. V našich Európskych podmienkach jednoduchá záležitosť, no tu v Kambodži nám to trvá dlhšie. Mapa ani Google nevedia o akej dedine rozprávame. Po hodinke trmácania sa po poľnej ceste a pýtania sa „okoloidúcich“ na cestu prichádzame na miesto. Miestny obyvatelia nám pomáhajú nájsť lídra dediny, ktorý jednak vedie kroniku s menami rodín, ktoré v obci žijú, ale tiež je jeden z tých, čo pozná väčšinu rodín žijúcich v okolí. V kronike síce ani zmienka o Sokkeovom otcovi ale aspoň získavame kontakt na ďaľších ľudí (učiteľ, doktor atď), ktorí by nám mohli pomôcť. Každý jeden z nich nás postupne posúva bližšie k cieľu. A tak sa po viacerých návštevách ocitáme úplne v inej dedine.

Malebné vidiecke prostredie, hŕstka roztrúsených jednoduchých domcov typicej Kmérskej architektúry (jednoizbový poschodový domček akoby stojaci na stračích nôžkach). Väčšina domov je postavená z palmových listov s outdoor kuchyňou a spoločne zdieľaným záchodom. Po prašnej ulici pobehujú deti. Prichádzame k domu, pred ktorým sedí na hamoku staršia pani.

Vysvetľujeme jej kto sme. Je to Sokkeova stará mama. Ukazujeme jej  fotky ako Sokkea vyrástol. Z jej tváre žiari radosť a po tvári jej začnú stekať slzy. Hovorí, že si dodnes pamätá na ten deň, keď ho pred 10rokmi jeho otec zobral do sirotinca. Rodina sa spamätávala zo smrti jeho matky. Sami boli na tom zdravotne zle a finančná situácia bola neúnosná. Aj keď sú stále veľmi chudobní, ich situácia sa stabilizovala. Chcú, aby k nim Sokkea prišiel na sviatky. Bude tak môcť byť po rokoch aspoň na chvíľu opäť so svojou rodinou.

Kontakt je nadviazaný a naša misia je tak na dnes splnená.

Napísala: Eva Pňačková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *